Nový design blogu.
Fabula Ficta znova ožíva. Všetky informácie zistíte TU.



Uspávanka pre princa

7. července 2014 v 13:28 | Gabriela |  [G] HP Jednorázovky
Uspávanka pre princa


A čo keby niekto otvoril oči..?



Držal som ho v rukách. Objímal ho, akoby len moje zovretie by mu pomohlo prežiť. Akoby som bol ja ten, ktorý mu dokáže darovať život, len s tým, že ho bude mať rád. Že bude ľutovať posledné roky a všetky slová, ktoré povedal na jeho adresu. Rozprávalo mi to srdce, mozog zostal nemí. Vzdialil sa, aby som mohol trúchliť. Na tvári cítiac čosi vlhké, čo by všetci ostatní identifikovali ako veľmi slané slzy. Nechcel som plakať. Nemal by som. Ale nešlo to. Nešlo sa robiť, že vám v náručí nezomiera muž, ktorý vás sedem rokov chránil. Ba, viac. Chránil ma celý môj život.
"Rozprávaj mi o svojom živote, Harry." Po prvý krát ma nazval krstným menom. Jeho pleť nebola bledá ako obyčajne - mala nádych zelenej. Jeho dych bol plytký, nepravidelný a veľmi slabý. Už nevládal mať ani otvorené oči... Hľadal som svoj hlas a ešte pevnejšie som ho uchytil do rúk. Sľúbil som si, že ho nepustím. Nikdy. Budem tu, on vyzdravie a potom zabijem Voldemorta. Snape bude nevinný, všetci pochopia čo spravil. A on bude šťastný. Bude žiť. Ospravedlním sa mu za všetky tie slová, ktoré som vyriekol na jeho adresu. Áno, presne tak to bude. Musí to tak byť.
"Povedz mi o svojom živote, prosím," povedal chrapľavo. Nemal som mu čo povedať. Smutný príbeh o tom, ako som sa dostal do rodiny, ktorá ma nenávidela? Roky štúdia, kde som čelil smrti? Zdalo sa mi, že ten muž, čo mi ležal pri nohách si to zaslúži vedieť. Sklonil som hlavu a díval som sa na slizolinského princa. Vlastné slzy mi dopadali kúsok od jeho tváre. Prežil si tak veľa. Obetoval tak veľa. Vytrpel tak veľa. A prečo? Aby zomrel takto? To mi neznelo fér. To vôbec nebolo fér!
"Spomínam si na deň, keď boli rodičia..." zlyhal mi hlas, no vedel, že Snape chápe, čo mu chce povedať.
"Spomínam si na zelenú iskru, ktorá preťala miestnosť. Na kričanie a... plač. Váš. Ja som ale nevedel, že ste to boli vy. Nevedel!" potriasol som hlavou. Zdalo sa mi tak neuveriteľné, že som počas celý svoj život nenávidel chlapa, ktorý ma chránil. Ako som mohol byť tak sprostý? Možno mal počas všetky tie roky pravdu. Sohm naozaj sprostý. Preglgol som slinu, ktorá mi ťažila hrdlo a začal som opäť rozprávať: "Potom už nič. Vyrastal som u tety a strýka, ktorí očividne vedeli, že čarodejník som, no nikdy mi o tom nepovedali. Pred mojimi jedenástimi narodeninami chodili k nim sovy. Každý deň viac a viac. Páčili sa mi. Boli všetky pre mňa, avšak ani jeden list som neprečítal." Pritlačil si Severusa bližšie k svojmu telu.
"Viem," vydal zo seba chraptivo muž. "Raz som tam bol. Po Hagridovi. Zhováral som sa s Petúniou." Prekvapilo ma to a i keď som sa chcel spýtať o čom sa rozprávali, nemohol. Snape bol vyčerpaný a i rozprávanie mu škodilo.
"Keď po mňa prišiel Hagrid, všetci sa ho zľakli. Nemôžem povedať, že ma to nepotešilo. Povedal mi o čarodejníkoch, o mojich rodičoch, o vašom svete, škole a o všetkom ostatnom, čo som potreboval vedieť. Cítil som sa... zvláštne. Obyčajný chlapec, vstupujúci do niečoho takéhoto? Do sveta kúzelníkov? A čím by som si to mohol zaslúžiť?" Odmlčal som sa. Díval sa na Severusov hrudník. Položil mu ruku na srdce a len sledoval, ako mu vypovedá službu... Vzlykol som. "A keď som prišiel a všetci ma poznali? Bolo to strašidelné. Všetci ma sledovali, všetci o mne vedeli viac, ako ja sám! Komu som mal veriť? Čo som mal spraviť? Netušil som, nevládal som. Chcel som len svojich rodičov. Nechcel som slávu. Nikdy som nechcel slávu, prosím verte mi. Nie som nafúkaný spratok. Som len spratok, ktorému chýba otec a matka." Záležalo mi, čo si myslí. Chcel som, aby si myslel, že som spravil dobre. Chcel som, aby mi odpustil všetko, čo som kedy vykonal alebo povedal. Záležalo mi na tom viac ako čomkoľvek inom...
Severus sa pohol. Otvoril svoje tmavé oči a díval sa na mňa. Mal pohľad, ktorý lámal lady, ba dokonca som ho cítil až niekde pri srdci. Slzy pokračovali. On miesto toho riekol slabým hláskom: "Verím ti, Harry... Verím ti. Pre-prepáč, že som ti tie roky spôsoboval muky a bolesť..." Chcel som povedať, že to nie je pravda. Ale, keď som otvoril ústa, nedokázal som vydať jediný zvuk. A napokon som otvoril oči.
"Zobudila som ťa?" ozval sa ženský hlas. Musel som niekoľko krát za sebou mrknúť, pretože som si neuvedomoval kde som a čo presne sa stalo. Videl som svoj biely strop a svoju skriňu naproti posteli, v ktorej som ležal. Videl som ich a predsa som si nedokázal uvedomiť, že som vo svojej izbe. Ona si nevšimla, že sa zbesilo obzerám okolo seba. Len vošla a ja som sledoval ako sa jej ryšavé vlasy lesknú na slnečnom svite. Prešla k oknu a začala polievať kvety. Stále som sa len na ňu díval, neuvedomujúc si, čo sa stalo, čo sa deje.
"Inak... dole ťa čaká Ron a Hermiona," povedala akoby nič a obrátila pohľad na mňa.
"Kto?" spýtal som sa rozpačito. Jej zelené oči sa zamračili.
"Tvoji kamaráti? Spolužiaci? Bože, Harry, zobuď sa!" prešla cez celú miestnosť za mnou. Jej krok bol tichý, napriek tomu, že podlaha, keď sa vytrácal z domu on, vkuse len vŕzgala. Spomínal si, ako ho to vždy rozčúlilo. Napokon si sadla na posteľ... a diabolsky sa usmiala.
Vrhla sa na mňa a začala ma štekliť, ako najviac len mohla. "Dosť, dosť! Dosť, mami! Prosím, dosť! Som hore!" Zasmiala sa a prestala.
"Tak šup. Obleč sa, počkáme ťa so Severusom dole."
Trhlo to so mnou. Ale to si už nevšimla, odišla z izby a už len som len počul ako rozpráva, že som za chvíľu dole. Nasadil som si na nos okuliare, ktoré mi ležali na nočnom stolíku a šiel si obliecť červené tričko a prvé rifle, ktoré som uvidel. Navliekol som si ponožky a zbehol dole po schodoch.
A oni tam stáli. Ryšavo-vlasý chlapec s pehami a hnedo-vlasé dievča, ktoré sa tvárilo až príliš vážne na náš vek. Keď ma obaja uvideli, usmiali sa na mňa. "Ahoj Harry!" a "Čau!" sa ozvalo naraz. Ja som ich ale nesledoval. Môj pohľad spočinul na čiernovlasom mužovi na konci miestnosti, ktorý sa rozprával s matkou. Zadíval sa na mňa, pokýval mi hlavou a usmial sa. Znova sa vrátil ku konverzácií so svojou manželkou. Sadol som si na schody a začal si obúvať tenisky.
"Čo sa deje, Harry?" spýtala sa Hermiona. Zdvihol som pohľad, s druhou topánkou v ruke. S pohľadom upreným na oboch mojich šťastných rodičov, som odpovedal: "Vieš... mal som taký divný sen. Niekedy vám ho porozprávam."
Čo povedať? Vlastne ani neviem...
Táto poviedka mala skončiť smutne. Severus by zomrel, Harry by bol tak naplnený nenávisťou, že by po Voldemortovi okamžite vyslal Avadu a jeho čistá duša by to tak nezvládla, že by sa priam rotrhala a on by zomrel tiež. A koniec.
Ale ako som to písala a písala, začalo sa to vyvíjať takto a som za to rada, tento nápad sa mi páči viac ako ten predošlí. A prečo? Pretože je Severus šťastný. A vysvetlenie? Môžem ho sem dať. Harry si všetky tie roky len vymyslel v spánku. Nič z toho sa neodohralo. Žiadny kúzelnícky svet a ak áno, on do neho nepatrí. Nikdy v živote mu nikto nezomrel. Ani on nemusel nikoho sledovať zomierať. Skrátka... jeho matkou je Lily a jeho otcom Severus. Hermionu a Rona stretol na strednej škole a sú najlepšími kamarátmi. Kruté? Nemyslím si. Prečo? Pretože Severus je šťastný.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 7. července 2014 v 15:52 | Reagovat

Nápad je to super, Seva mám veľmi rada a páči sa mi, že má byť šťastný :-)
Ak by som ti mohla trochu poradiť, skús text trochu viac členiť na odseky, takto mi príde trochu neprehľadný, možno by pomohlo častejšie umiestňovanie priamej reči na nový riadok.
A ešte jedna chybička, pozor na správne vykanie: Ja som ale nevedel, že ste to bol vy. - Ja som ale nevedel, že ste to boli vy :D

2 Fabula Ficta Fabula Ficta | E-mail | Web | 7. července 2014 v 15:59 | Reagovat

[1]: Ja nikdy nevedela nájsť koniec, kde by šťastný skutočne bol. Keby prežil vojnu, aj tak by bol bez Lily a všetci vedia, že bez nej bol hoc čím, ale šťastným teda vôbec. Čo sa týka odsekov... s nimi mám vždy problém. V obyčajných poviedkach, dávam priamu reč vždy na nový riadok, ale tu sa mi to zdá ako celý dialóg a prišlo mi správne nechať ho spolu, i keď je pravdou, že to vypadá dosť divne, možno by som s tým naozaj mohla niečo spraviť. A to vykanie O:) Hups. Chybička. Každopádne ďakujem za názor, ani nevieš, ako potešil :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama