Nový design blogu.
Fabula Ficta znova ožíva. Všetky informácie zistíte TU.



[STvO] 2. Kapitola - Spoznanie

12. září 2013 v 16:14 | Gabriela |  [G] Svetlá temnota v očiach
Kapitola 2. - Spoznanie


Nech všetky hviezdy svietia nad tvojím hrobom.

Mobil mi zazvonil hneď ako som sa dostala zo školy. Hľadala som si kľúče od auta, keď som náhle zacítila vibrovanie telefónu. Chvíľu som hľadela na neznáme číslo, až som napokon stlačila zelené tlačidlo a položila si mobil k uchu. Alexandrov hlas znel normálne, možno mierne prekvapene a cítila som, že sa usmieva. "Ja neverím! Dala si mi správne číslo. Asi som ťa musel veľmi očariť."
Prevrátila som očami, vylovila z kabelky kľúče ale nahlas vyriekla: "Ani nevieš ako."
"To je fajn, hneď sa cítim neodolateľnejší."
Mojou odpoveďou bol hraný povzdych.
"Šla by si so mnou na večeru?"
"Brzdi kamoš, až tak si ma zas neočaril!"
"Ale, ale! Ženská!" Zasmial sa.
"Angela," opravila som ho.
"Tak šla by si?"
"Žiadne rande," vyriekla som pevným hlasom.
"Keď to tak nechceš nazývať, tak jasné. Prídem pre teba večer!"
Už som chcela zložiť, keď mi zrazu niečo napadlo. "Máš ísť ako domov, či ťa zveziem?"
"Obyčajní ľudia chodia autobusom."
Zamračila som sa. Tú vec som už videla, avšak páchla, šla pomaly a vždy na mňa všetci čumeli. Nemala som rada autobusy. "To ešte existuje?" spýtala som sa.
"Samozrejme. A nemrač sa."
Otočila som sa na všetky strany a zbadala Alexandra. Šiel cez areál školy a mával mi. Pozdvihla som jedno obočie a do telefónu riekla: "Zveziem ťa. Poď." Zastal. Na chvíľu sa na mňa díval a až potom šiel smerom ku mne. Zložila som hovor, nasadla do auta a čakala, kým ma poctí svojou prítomnosťou. Otvoril dvere, usmial sa na mňa a už keď som chcela povedať, nech si sadne, prehovoril: "Mám tréning." Prevrátila som očami. "To si mi nemohol povedať skôr?" Len sa zasmial, zamával mi a vzďaľoval sa od auta. Evidentne mal vždy lepšiu náladu, keď ma videl naštvanú. Vycúvala som von z parkoviska a hnala som sa domov.
Terajší dom bol... jedným slovom útulný. Pričom pred tým som mala vilu, teraz som mala dvoj-izbový dom a to som obývala len jedinú izbu. Obývačku. S gaučom. Hodila som tašku s učebnicami niekam do kuchyni, zapla telku a unavenie si ľahla. Obývačka bol nafarbená na jemnú modrú farbu a biely nábytok. Kuchyňa niesla krémovú farbu a izba, ktorá mala slúžiť ako spálňa bola hrachovo zelená. Kúpelňa tradične fialová. Vždy som volila rovnaké farby, nech som už bývala kdekoľvek. Lepšie som si zvykala na nový domov. Aspoň to som si tvrdila. Vlastne to vôbec nepomáhalo. Ignorovala som vŕzganie mobilu na stole, čo značilo prijatie SMS správy a vrhla sa do spánku.

Mýlila som sa. Nebol to spánok, tak ako som plánovala. "To nemôžem mať pokoj aspoň cez noc?!" vyštekla som na Christophera, ktorý sa mi votrel do môjho súkromia. Do snov.
"Nie je noc," povedal hladko a môj nenávistný pohľad úplne ignoroval.
Stáli sme v bielej miestnosti - rovnako ako naposledy, keď som ho videla a zadával mi prácu. Naštvane som si odfrkla a miestnosť zmenila na bar, kde predávajú moju obľúbenú whiskey. Uškrnula som si, vzala pohár a pomaly si odpila. "Čo teda chcete?"
"Uistiť sa, ako sa má chlapec? Mhmm..." Zmraštil premýšľajúc obočie. "Ako sa to volá?"
"Mike sa má fajn... Je zdravý a šťastný, veď viete, ako všetci ľudia."
"Volá sa Liam a ešte si sa s ním ani nerozprávala!" zvolal evidentne naštvaný.
Znova som si odpila, usmiala sa na neho a robila sa, že už odišiel. "Dnes ho navštíviš," zvolal, keď sa nedočkal mojej odpovede. Sadla som si na barovú stoličku, najbližšiu pri mne a premerala si ho pohľadom. Keby bol človekom, určite by vypadal starší a mal by na tvári vrásky. Je mohutný a vysoký s hnedými vlasmi padajúcimi do čela, mohol vypadať príťažlivo za mlada. Teraz je večne naštvaný. Povzdychla som si. "Dnes niečo mám."
"A čo také?"
"Rande."
Pri tom slove stuhol a a spravil nebezpečný krok smerom ku mne. "Vaša návšteva ma nevýslovne teší," začala som. "Avšak ja sa už budem budiť... tak snáď nabudúce." Ak aj chcel niečo povedať - čo určite chcel - nemal možnosť.

Prerušila som sen, zobudila sa a nakoniec si pretrela oči. Mala som pokrk anjelov i ľudí, ktorí mi komandujú život.
Cestou do kuchyne som šomrala jednu nadávku za druhou a keď som si prečítala SMS-ku, šla som sa na večeru poriadne obliecť. Vybrala som si jednoduché tričko, džínsy a k tomu čierno-biele konversky. Hodila si mobil i peňaženku do vačku, vystúpila pred dom a čakala na auto, ktoré zastaví. Moja nočná mora sa naplnila, keď som uvidela to najhoršie auto, aké vôbec existuje. S nevôľou som nastúpila do jeho auta a okrem poznámky, že mi to sekne, sme boli ticho. Cestu som veľmi nevnímala, preto, keď sme zastavili pred akousi reštauráciou, nemala som ani tucha, kde sme.
Otvoril mi galantne dvere, odsunul stoličku a nechal ma vyberať si prvú. Niečo tu nesedelo. Taký milý predsa byť nemohol. Neustále sa na mňa usmieval, pozeral a vravel naozaj miestne poznámky. "Pre Anjela, prestaň s tým!" vybuchla som po polhodine, keď pred nás položili jedlo. Na chvíľu sa zatváril zmätene, potom urazene a nakoniec sa zaškeril ako hoc kedy pred tým.
"Vedel som, že nemáš rada slušných chlapíkov," povedal víťazoslávne. Nakoniec zamával na dvoch chalanov sediacich o stôl ďalej a tí pribehli. Oba boli oblečení rovnako ako ostatní. Spočiatku som im nevenovala pozornosť, avšak keď teraz stáli predo mnou, obaja sa mi zdali známi. Určite kde si zo školy, no určite v mojej triede neboli. A keby áno, nevšímala by som si ich. "Dlžíte mi desať babiek, chlapci!"
Vypleštila som na neho oči. "Ty si sa stavil, či mám rada slušných chlapcov?" povedala som chladne. Bez toho, aby čokoľvek povedali, či potvrdili, vytiahli peňaženky a z nich spomínaných desať babiek. Každý z nich. Natiahla som svoju ruku a obom im peniaze vytrhla z ruky. "Tak toto," povedala som a medzi tým si zastrčila bankovky do podprsenky, "je moje."
Všetci traja hvizdli. A potom mi došlo, prečo mi jeden z nich niekoho pripomínal. "Ty si ten pomätenec, čo ma ráno chytil za zadok!"

Takmer sa mi poklonil a zvolal: "Liam Henderson. K vašim službám, slečna."
O niečo kratšia kapitola, ale všetko čo malo byť povedané, povedané bolo. Začala som i písať tretiu a v tej sa konečne dozviete i niečo o anjeloch. Nie som si však istá, či to spravím formou "pochopíte to až potom, čo sa rozpráva" alebo i s vysvetlením. Podľa nálady, pravdepodobne :)
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lucy Lucy | Web | 13. září 2013 v 13:58 | Reagovat

To je...tak dokonale napsané :O

2 Yasemin Other Van de Notte Yasemin Other Van de Notte | E-mail | Web | 13. září 2013 v 18:34 | Reagovat

Hmm... ja by som mu asi strelila za tú stávku :D
Ale úplne sa mi to páči :D Som zvedavá teda na tú ďalšiu kapitolu :D

3 Fabula Ficta Fabula Ficta | E-mail | Web | 13. září 2013 v 19:11 | Reagovat

[1]: Ďákujem :D

[2]: Tá stávka bol geniálny nápad môjho spolužiaka, ktorý to isté spravil na rande :DDD On si to však vymyslel, no :D Frajerka mu naozaj strelila O:D

4 Angela QuickBow Angela QuickBow | E-mail | Web | 14. září 2013 v 13:26 | Reagovat

:O Fakt som až takáto? :D Vieš čo, to je celkom v pohode no :D Ale ja by som s ním nešla :D

5 Angela Angela | E-mail | Web | 14. září 2013 v 13:39 | Reagovat

Píšeš krásně! :D Přečtu si i zbývající kapitoly... :)

6 Fabula Ficta Fabula Ficta | E-mail | Web | 14. září 2013 v 22:39 | Reagovat

[4]: Netuším, ale dosť si to myslím :D xD

[5]: Budem rada! :)

7 Angela QuickBow Angela QuickBow | E-mail | Web | 22. září 2013 v 18:01 | Reagovat

[6]: Maj ma rád, až taká určite nie :D Teda, dúfam :P :DDD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama